V dnešnej časti pravidelnej rubriky „Predstavujeme hráčov HK91 Senica“ sa budeme venovať hráčovi č.44 nového A-mužstva a kapitánovi v jednom a to je pre dnes Martin KRUMPÁL (20.12.1978.). Do senického dresu sa vrátil po osemročnej prestávke. Je dodnes naproduktívnejší hráč senických mužov. Odohral v SENICI takmer 300 zápasov a má na konte vyše 250 bodov. Aj keď sa narodil v Bratislave osud ho dovial do Senice a jeho hokejové srdce bije až doposiaľ pre náš hokej a toto mesto. Mám pocit, že za to čo všetko pre senický hokej si zaslúži priestor na tomto mieste ako ocenenie jeho hokejovej kariery.
Musím pochopiteľne ťa predstaviť a pripomenúť mladším ročníkom, že si nesporne ikona senického hokeja a odohral si tu desať sezón. Si rekordérom v počte kanadských bodov a zaslúžil si o dobré meno hokeja v Senici. Ak ti tie roky prebehnú hlavou a povie ti niekto Senica ,tak čo ťa prvé napadne.
Pri senickom hokeji v prvom rade spomienky na roky tu odohrané a na všetky tie dobré sezóny a aj horšie momenty, ktoré sme tu zažili a za tie roky sa to nabalí na seba. V zásade tých pozitívnych vecí je viac v spomienkach.
Si tu v Senici vlastne už od roku 1998, keď si prišiel zo Slovana Bratislava s čerstvým majstrovským titulom slovenského šampióna na hrudi. Slovan vtedy trénoval Ernest Bokroš a v kabíne boli s tebou hviezdy veľkého formátu Ľ.Višnovský, Z.Cíger, Ľ.Kolník, R.Hecl, R.Pukalovič… Mal si vtedy 19 rokov a bol si súčasťou výnimočného mužstva v kvalitnej ére slovenskej extraligy. Ako na tie časy spomínaš.
To je obrovská skúsenosť a obrovské plus. Nie každý hráč má možnosť toto zažiť a tú éru ktorú ja som mal možnosť byť súčasťou takého mužstva a takých osobností. Je to obrovská devíza do budúcnosti a môžu sa tie moje skúsenosti pretaviť vo vzťahu môjho odovzdávanie a posúvať tieto poznatky ďalej pre mladšiu generáciu, ktorá tu so mnou hrá. Jednak to boli v Slovane všetko veľkí hráči a aj mimo ľad a vtedy som do tohto mužstva vpadol ako mladý hráč z juniorky. Hltal som všetko od nich a snažil som sa od nich čo najviac pochytiť. Teraz z toho čerpám a viem to posúvať ďalej.
Som teda veľký pamätník senického hokeja a som tu dvadsaťšesť rokov na tribúne, ale nevybavujem si úplne presne moment v akom si sa tu ocitol. Bol si tu na vojne alebo ťa sem poslal Slovan poslal na hosťovanie pri pretlaku hráčov v mužstve.
Po tom ako nás vytiahli asi štyroch hráčov z juniorky do A-mužstva Slovana my po roku v mužstve prišiel povolávací rozkaz na vojnu a v tých časoch si Dukly v podstate podelili hráčov podľa výkonnosti a kritérií do jednotlivých klubov. Tým pádom som sa ocitol v Senici. V Slovane som predsa len ako mladý hráč z juniorky mal veľký problém sa dostať vôbec na ľad pri tak kvalitnom kádre aký vtedy sme v Bratislave mali. Podobne na tom boli aj L.Nagy v Košiciach alebo aj M.Hossa v Trenčíne tí sú tiež môj ročník narodenia a hrával som proti ním v juniorke. Prakticky všade v tých špičkových mužstvách je prechod z juniorky do A-mužstiev veľmi náročný. A adaptácia do mužstva sa nedala urobiť za jeden rok. Mne naviac do toho zasiahla vojna v SENICI. A aj keď som sa skúšal vrátiť po vojne do Slovana tak mužstvo bol vtedy tak kvalitné, že som nemal šancu sa tam pretlačiť. Logicky som musel zvážiť čo je pre mňa lepšie a tak už v Senici zostal natrvalo. Hral som prvú snažil som hrať dobre a robiť výsledky. Dúfal som, že sa možno do extraligy vrátim možno aj v inom mužstve ako Slovan.
Je pre mňa až neuveriteľné, že či už v extralige alebo nižších súťažiach hrá tak veľa starších hráčov. Nie je to vôbec nič neobvyklé, že hrajú aj štyridsiatnici. Je ten hokej taká magická hra, že tých ľudí prisaje a nedá sa to tak ľahko nechať.
S každým koníčkom sa každý ťažko lúči a tobôž keď ho robíte 23 rokov. Nedá sa to zo dňa na deň zahodiť. Životné okolnosti zavedú a musí urobiť rozhodnutia, ktoré v tej danej chvíľke nie sú pre neho možno ani najideálnejšie, ale život sám každého niekam posúva a treba sa tomu prispôsobiť. Za okolností v akých tu senický hokej v nedávnej dobe fungoval som nemal nijakú chuť do neho naskočiť späť a vrátiť sa na ľad.
V podstate ani neviem, či si v kútiku duše snil o návrate na ľad ešte niekedy predsa len si osem rokov nehral čo je skutočne pre hokejistu dlhá doba. Bol štartovacím momentom to, že tu budú hrať len senickí hráči. Viem, že si hrával medzičasom futbal v nízkej súťaži za Kunov a udržoval si sa v nejakej kondícií.
Vôbec som nad tým neuvažoval. Vzhľadom na to, že celý život športujem tak som si našiel cestu k nemu zase a to cestou futbalu v Kunove. Zišla sa tu skvelá partia chalanov a malo to zmysel, organizáciu bolo to fajn. Následne potom sa mi narodil syn Marco, ktorý už medzičasom začal chodiť na hokej tiež a to som povedal, že tým deťom pomôžem. Začal som tých najmenších trénovať základy a osud chcel, že Dukla svoju činnosť ukončila a vznikla nejaká myšlienka niečo nové tu postaviť na nohy, ktoré by fungovalo na úplne inej báze. Celá tá filozofia sa mi pozdávala a tak som prisľúbil, že sa na tomto projekte chcem mať podiel. Aby tu po nás niečo zostalo a nová generácia mala na čo nadväzovať.
Aj teraz keď máš syna určite citlivejšie všetko vnímaš a pri svojej skúsenosti vieš asi najlepšie odpoveď na to, kedy je vlastne rozhodujúci vek na to, aby získalo dieťa nejaký trvalý vzťah k hokeju. Aký vek je pre hokejistu najdôležitejší.
Vzťah k hokeju sa formuje od malička, ale rodič musí byť patrične objektívny k tomu dieťaťu. Nerobiť si ilúzie, že keď ho dneska prihlásim na futbal, že zajtra z neho bude C.Ronaldo alebo L.Messi. Ani v hokeji to nie je inak a M.Ovečkina z neho nikto neurobí. Musí to reálne posúdiť a dať ho s úprimnosťou na šport, aby mali deti pohyb a rozvíjali sa. Nesmie od toho veľa očakávať a musí dbať na to, aby to dieťa samé bavilo. Na silu to nefunguje a rodič sa môže snažiť ako chce nič z toho nebude. Mne takisto syn chodí na hokej, ale nebránim mu ani v tom keď bude chcieť byť trebárs futbalistom alebo bude trebárs len recitovať básne alebo bude muzikantom. Je to na ňom a ja mu dám len možnosť výberu. Mať možnosť realizovať mu výber a potom mu pomôcť. Je jasné ,že nejaké genetické predispozície dieťa dostáva hneď a je to všetko prirodzený vývoj čím sa stane.
Prežil si svoju cestu k hokeju v Bratislave a vieš aká ta cesta bola. Teraz poznávaš podmienky tu v Senici a máš porovnanie. Je tá hokejová púť k hokeju ľahšia v BRATISLAVE a asi sú tam možno aj lepší tréneri a zázemie.
Ja si myslím, že je to opačne. Keď som tu v Senici nahliadol z pozície trénera do tohto fungovania tak musím konštatovať, že v Senici je to jednoduchšie. V Bratislave cestu k hokeju získate, ale tá základňa je tak široká a že časom sa musia redukovať výbery natoľko, že nezostane miesto pre mnoho detí. Výbery do športových tried je poriadne drsný a výkonnostne slabší sa tam nemajú šancu dostať. V Senici dostanú v prípravke všetci možnosť sa zdokonaliť a snažíme sa dávať základné vybavenie pre všetkých čo prídu. Musia mať vybavenie cenovo dostupné. Musíme rozšíriť základňu a zvýšime tým šancu, že tu vyrastú ďalšie talenty.
Musím zabŕdnuť aj do aktuálne prebiehajúcej sezóny a tvojho účinkovaniu v tomto mužstve. Mám pocit, že na ľade máš veľkú chuť do hokeja, ale ono je na teba samého vytvorený dosť veľký tlak. Ľudia od teba očakávajú góly ako za starých čias a ešte si naviac kapitán. Len ten tlak môže byť zväzujúci a možno si sám očakával od návratu na ľad viac.
Je to z časti pravda a sám od seba chcem naplniť očakávania. Chcel by som hrať ako pred desiatimi rokmi, ale je logické, že to tak nejde. Určite by to chceli všetci, aby to bolo lepšie. Celý projekt sa vlastne znovu zrodil dva týždne pred začiatkom súťaže a nemá nikto natrénované a nemá takú kondičku ako treba. Zvažoval som alternatívu, že začnem hrávať neskôr možno až po dvoch mesiacoch. Išiel som po dohode s trénerom do toho hneď, ale s rizikom že to asi nebude hneď to pravé. Je tu však vyšší cieľ, že ten hokej sa dá robiť v amatérskych pomeroch v Senici. Chceme motivovať mládež, aby si našli deti cestu k hokeju.
Možno so mnou nebudete súhlasiť, ale mám pocit že úroveň druhej ligy je prekvapujúco dobrá a je to následok toho, že v extralige je príliš veľa cudzincov a v podstate bez regulácie pribúdajú ďalší a slovenskí mladí hráči po juniorke nemajú kde hrávať a tak volia variantu hrať po pri zamestnaní alebo škole „iba“ druhú ligu.
Ono celkovo ten vývoj treba datovať dozadu. Celkove ten slovenský hokej ide od desiatich k piatim. Reálne bol obrovský zásah do hokeja bol odchod Slovana do KHL. Jeho odchodom klesla úroveň hokeja o jednu triedu. Kluby prestali investovať do špičkových hráčov a ubrali sa smerom uhrať sezónu aj z menej skúsenými hráčmi za menej peňazí. Odjakživa bol Slovan pre všetky mužstva výzva a každé mužstvo ho chcelo poraziť a výkonnostne sa mu podobať alebo byť lepší ako on. Kluby stratili motiváciu a funguje to na princípe, že teraz stačí a menej. To má za následok aj úpadok prvej ligy a paradoxne to pomohlo výkonnostne rásť druhej lige. Keď to človek zoberie globálne a zamyslí sa nad tým či hrať 1.ligu s rozpočtom 150-tisíc Euro na sezónu a mať minimálnu šancu hrať extraligu alebo vychovať nejaký talent. Je rozdiel hrať druhú ligu pri rozpočte 25-tisíc Eur na sezónu, tak je voľba úplne jasná v prospech druhej ligy. Vývoj smeruje k tomu, že 2.liga bude zaujímavejšia ako 1.liga. Mali by sa kompetentný zamyslieť nad tým ako 1.ligu transformovať na polo-amatérsku súťaž. Vidíme to aj na príklade, že druhú ligu hrá 20 mužstiev a 1.ligu hra polovica z tohto čísla. Prvú ligu má záujem hrať len pár klubov a ostatní z nich sa tam len zo zotrvačnosti vezú. Rozdiel medzi druhou a prvou je malý. Smeruje to k tomu, že súťaže budú na rovnakej úrovni. Z hráčskeho pohľadu bude kvalitný hráč hrať radšej 2.ligu, pretože je mu tam umožnené hrať popri zamestnaní alebo nejakej škole mladým chlapcom. V osemnástich rokoch nemusí nikto stáť pred rozhodnutím, či šport alebo hokej. Pri profesionálnych zmluvách v prvej lige musí absolvovať možno až dvojfázový tréning a musí nechať zamestnanie alebo školu. V drvivej väčšine sa rozhodnú mladší hráči radšej študovať. V prvej lige nemá nikto také platy, aby sa tým mohol živiť. Keď tam má niekde chodiť hrávať 1.ligu za 400 Euro a dvakrát za týždeň hrať zápasy. Nemá šancu robiť nič viac a druhá liga mu dáva šancu skĺbiť hokej s povolaním. To je základnou myšlienkou prečo úroveň druhej ligy bude len stúpať.
Ak by si mal z tvojich skúsenosti niečo poradiť rodičom do života s malým hokejistom, ktorého majú doma a snažia sa z neho vytvoriť možno budúcu hokejovú hviezdu. Aká základná rada by to bola, aby sa vyhli nejakej chybe.
Problém rodičov je ten, že sa snažia tie deti niekam viesť a usmerňovať ich kroky. Prihlásia deti na šport a snažia byť ich trénerom, psychológom a neviem ani čím všetkým. V prvotnom štádiu keď sa deti prihlásia na šport musí ich to baviť. Veľa rodičov má komplex, že vlastné ambície sa snažia riešiť prostredníctvom deti. Každé dieťa je individualita má svoje sny a ciele. To, že rodič vytvorí tlak na dieťa tak má obyčajne opačný efekt. Len s tým, že to dieťa samo chce ho môže doviesť k nejakému cieľu. Talent sa prejaví prirodzenou cestou. Myslím, že máme dostatočne kvalitnú metodiku a trénerov, aby ho na tejto ceste viedli tou správnou bránou tak ako v škole. Ak to nechá rodič na trénerov určite majú šancu, aby z neho mohol byť dobrý hokejista.
A na záver by som sa chcel opýtať na nástojčivú otázku. Ak by si mal možnosť vrátiť čas a urobiť vo svojej kariére niečo inak, aby z hokeja vyťažil možno aj viac ako doteraz čo by to bolo.
Musím povedať, že ja som nebol nikdy prirodzený talent. Bola to u mňa len každodenná drina. Všetci v mužstvách podstate trénujú rovnako a máme všetci zhruba rovnakú úroveň. Len existujú ľudia, ktorí majú niečo navyše a tí majú určité danosti, ktoré dostali možno od pána boha a tí vtedy vyskočia. Sú skrátka lepší a idú nad tých ostatných. Čo sa mňa týka, nič by som nemenil. Všetko ide aj ten život ako má len musí človek s tým všetkým zápasiť a reagovať na všetko správne ako má. Keď má človek v hlave všetko v poriadku tak sa dá prispôsobiť všetkému čo každému jeho život prináša.
ďakujem za rozhovor a veľa šťastia
autor rozhovoru : Jaroslav Šustek